Slovenka, číslo 9/2007

Pred rokmi, v časoch, keď sa mnohí jej kolegovia nechali zviazať otrockým jarmom učebných osnov, ona svojim študentom darovala slobodu: Ruštinu im neservírovala v zaužívaných dávkach gramatických cvičení, ale nevtieravou formou cez ruské umenie a kultúra, s ukážkami hodnotných filmov či výtvarných artefaktov a úryvkami naozaj dobrých hudobných diel. Vštepovala im, čo mohli pochopiť až oveľa neskôr, že nie je dôležité naučiť sa slovíčka alebo vedieť správne skloňovať a časovať, ale dokázať s cudzím jazykom vstrebať i tamojšiu kultúra v širokom zmysle slova a všetko, čo s ňou súvisí. „Ak totiž viem, prečo tak myslíš a konáš, dokážem ťa ľahšie pochopiť a celkom iste sa nestanem tvojím nepriateľom, “ takúto ideu zdôrazňovala svojim študentom.

Rodáčka z Liptova to po absolvovaní FF UK nemala ľahké. Z politických dôvodov ju namiesto bystrickej fakulty čakala robota pri tesláckom páse. Až po čase, vzácne smelým zaangažovaním sa jej milovanej vysokoškolskej učiteľky docentky Fecaninovej, jej dovolili pôsobiť aspoň na učilišti v Nižnej a potom na tvrdošínskej elektrotechnickej priemyslovke. A aj keď by sa zdalo, že cudzí jazyk bol pre budúcich technikov druhoradý, práve v ňom sa, vďaka obľúbenej profesorke Kollárovej, neskôr nemuseli hanbiť pred absolventmi ostatných škôl.

Na spoločenskom prelome, keď sa ukazovalo, že zánik ruštiny na našich školách je neodvratný, už zastávala post vedúcej Kabinetu ruského jazyka a estetickej výchovy pri Metodickom centre v Banskej Bystrici. Z neho navrhla ministerstvu školstva, aby trojročným postgraduálnym štúdiom mohli bývalí ruštinári získať kvalifikáciu na celkom nový predmet – estetickú výchovu. Sama už v tom čase intenzívne pracovala na novej stredoškolskej učebnici Vstreči s Rossijej. Písala ju metódou, ktorú si za dlhé roky pedagogickej praxe dokonale overila. Po tom, čo dvojdielna učebnica v deväťdesiatom šiestom uzrela svetlo sveta, prednášala o nej na univerzitách v Pekingu, Washingtone, Varšave, Krakove, Prahe, Brne, Sofii, Budapešti, Belehrade a v mnohých ďalších mestách.

 

Dedinská učiteľka

Aj keď už roky pôsobí na Fakulte humanitných vied banskobystrickej Univerzity Mateja Bela a prednáša predmet Ruské kultúrne štúdie, nikdy neľutovala obdobie, ktoré prežila na Orave ako „dedinská učiteľka“. „Naopak, práve vďaka nemu som sa mnohému naučila,“ hovorí dnes s úsmevom. A aby neostalo iba pri jej vyznaní, dodajme, že vlani jej zásluhou a vďaka pochopeniu UMB zriadili v Tvrdošíne konzultačné stredisko bakalárskeho odboru Európske kultúrne štúdie. Ide o externé štúdium, ktorého podstatou sú štyri európske kultúry, štyri kultúrne štúdie v anglickom, francúzskom, ruskom či nemeckom jazyku, pričom študent si sám vyberá dva hlavné a dva vedľajšie jazyky. Pre hornú Oravu má tento počin mimoriadny význam so sociálnym podtextom – možnosť získať vysokoškolský diplom sa stala reálna aj pre talentované mamičky, ktoré by si inak popri výchove detí nemohli dovoliť cestovať na konzultácie a skúšky do univerzitných sídiel.

Je priam dojímavé, s akou vážnosťou pristupujú poslucháčky a poslucháči k štúdiu: Tridsaťročná matka štyroch detí má samé „áčka“ a manžel jej nosí dieťa, aby ho počas prestávok mohla dojčiť. Samotné študentky si pochvaľujú atmosféru ľudskej súhry: „Priam sa teším na sobotu,“ nadchýna sa jedna z nich, „chodím sem ako na koncert alebo do divadla.“ Profesorka Kollárova zasa nezabúda podčiarknuť, že celý oravský projekt by ostal len na papieri, nebyť organizačných krokov tvrdošínskeho primátora Ivana Šašku, s ktorým obaja kedysi stáli aj pri zrode osemročného gymnázia v tomto meste.

 

Kytica z „Mátušky“

Popri pedagogickej práci a publikačnej činnosti sa pani profesorka angažuje aj v svetovej organizácii rusistov (MAPRJAL). Bola viceprezidentkou tejto organizácie a dodnes – už 9 rokov – je predsedníčkou slovenskej asociácie rusistov (ARS). Nie je teda náhoda, že sa o jej zásluhách na poli šírenia ruskej umeleckej kultúry vo svete dozvedel aj prezident Ruskej federácie Vladimír Putin a nedávno ju pozval do Moskvy, aby sa jej za to nielen osobne poďakoval, ale – ako jednej zo siedmich medzi deväťdesiatimi pozvaným hosťami z rôznych kútov planéty – jej v Georgijevskej sále Kremľa odovzdal i vyznamenanie.

Mnohým Slovákom sa to bude zdať nepochopiteľné, no veľké mnohonárondé krajiny potrebujú dátum, ktorý by ich takpovediac zjednotil. Američania slávia Deň nezávislosti, Rusom po páde socializmu odrazu takýto sviatok chýbal. Múdrym sa ukázalo Putinovo rozhodnutie ustanoviť v celej federácii Deň zjednotenia. Práve vtedy by si všetci obyvatelia Ruska mali väčšmi ako inokedy uvedomiť, odkiaľ vyrastajú ich korene – načrieť do prebohatej histórie a pocítiť hrdosť na svoju zem, na svoju kultúru a materinskú reč.

Nový sviatok sa pre ruského prezidenta stal aj príležitosťou stretnúť sa s ľuďmi, ktorí vo svete šíria slávu a dobré meno odkazu ruských kultúrnych tradícií. Eva Kollárova sa tak ocitla v bezprostrednej spoločnosti potomkov ruskej cárskej rodiny Romanovcov, moskovského patriarchu či grófa Šeremeteva, o ktorého predkoch učila a dodnes prednáša svojim poslucháčom. (Praded grófa Šeremeteva, ktorý žije v Paríži, zašiel v šírení kultúry až tak ďaleko, že založil na svojom majetku divadlo, ktorého hercami boli nevoľníci. Jedna z nich -talentovaná herečka, ktorej krásu zvečnil známy maliar 18. storočia Argunov, sa neskôr stala jeho ženou.)

Samotné stretnutie s prezidentom v profesorke Kollárovej zanechalo hlboký, a pritom príjemný dojem. Obdivovala jeho pokojnú sústredenosť, schopnosť počúvať iných, či neuveriteľnú pamäť, s ktorou sa obracal na každého z hostí pri osobných rozhovoroch. Pani Kollárovej nezabudol odovzdať poďakovanie od svojej manželky za to, že počas bratislavského summitu moderovala jej stretnutie s významnými slovenskými rusistami pri šálke čaju. „Fascinoval ma i samotný program – tým, že predstavoval akoby most medzi klasikou devätnásteho storočia a avantgardou dvadsiateho,“ hodnotí slávnostný deň v Kremli. „Alebo umne a nápadito, riam , kulturologicky pripravený jedálny lístok…“ Ten dokázal symbolicky pojať rybné bohatstvo ruských veľriek. Ba ešte aj nádherná kytica, ktorou ju prezident obdaril, bola akoby farebnou paletou kvetín rozľahlej a na krásu štedrej mátušky Rusi.

JÁN GREŠ

Kontakt

Prof. PhDr. Eva Kollárová, PhD.

  +421 907 858 020
  kollarova@orava.sk
  eva.kollarova@ku.sk
Back to top
Close Offcanvas Sidebar