Hovoríme s rusistkou Evou Kollárovou

Literárny dvojtýždenník, 29.novembra 2006

Prof. PhDr. Eva Kollárova, PhD., ktorá na UMB v rámci Európskych kultúrnych Štúdií prednáša Ruské kultúrne štúdie, je už deväť rokov prezidentkou Asociácie rusistov Slovenska, členkou predsed­níctva svetovej organizácie rusistov MAPRJAL. V roku 1999 ako viceprezidentka MAPRJAL riadila prípravu IX. svetového kongresu tejto významnej rusistickej organizácie. Orientuje sa na kulturologické aspekty výučby cudzieho jazyka, autorka monografie Kulturologické smerovanie cudzojazyčnej edukácie v kolektívnej monografii Svet cudzích jazykov dnes. V roku 2005 vyšlo 2. vyda­nie prvej porevolučnej učebnice Vstreči s Rossijej, ktorá v spoluautorstve s doc. Trušinovou znamenala istý prelom vo výučbe cudzieho jazyka po roku 1989. V tomto roku vydavateľstvo Belimex vydalo jej učebnicu (v spoluautorstve s viedenským profesorom) pre samoukov, s podtitulom Kultúra pervych vstreč. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní, aj tej najvyššej Puškinovej medaile. Na XI. kongres MAPRJALu vo Varne (2007) pripravuje okrúhly stôl: Čo a ako v interkultúrnej komunikácii. Deväť rokov je šéfredak­torkou medzinárodného rusistického časopisu Russkij jazyk v centre Jevropy.

ETELA FARKAŠOVÁ: Len nedávno ste sa vrátili z Číny, kde ste sa zúčastnili na konferencii čínskych rusistov a vzápätí ste dostali ako naša popredná rusistka, členka Prezídia významnej medzinárodnej rusistickej organizácie MAPRJAL a prezidentka našej Asociácie rasistov Slovenska, pozvanie do Moskvy. Toto pozvanie však nesúviselo s nijakou ďalšou odbornou konferenciou…

EVA KOLLÁROVA: Asi týždeň pred 4.novembrom mi zatelefonoval veľvyslanec RF na Slovensku pán Udaľcov, že má pre mňa prekvapenie: či môžem vycestovať 3. novembra na 3 dni do Moskvy… Nemohla som, lebo si veľmi strážim prednášky na Európskych kultúrnych štúdiách pre externistov, ktorí sú na stretnutiach s ruskou umeleckou kultúrou veľmi pozornými poslucháčmi. Až potom mi prezradil, že pozvanie je z prezidentskej kancelárie, priamo od prezidenta Putina na stretnutie s ním v Georgijevskej sále Kremľa. Takže som zamenila svoje sobotné prednášky za stretnutie s pánom Putinom a neľutovala som. To som, samozrejme, ešte nevedela, že z jeho rúk prevezmem poďakovanie – vyznamenanie sprevádzané krásnou kyticou za prácu v oblasti pedagogickej interpretácie ruskej umeleckej kultúry.
Dostala som do rúk letenky aj vízum a letela som.

E. FARKAŠOVÁ: Ako prebiehala táto ozaj vzácna slávnosť? Kto všetko sa jej zúčastnil a kto dostal okrem vás vyznamenanie?

E. KOLLÁROVA: Do Kremľa pozvali okolo deväťdesiat hostí z celého sveta a siedmim z nich (čínsky, americký a japonský profesor-rusisti, dve redaktorky rusistických časopisov – z Litvy a z Ameriky, učiteľ alternatívnej pedagogiky zo Sibíri a ja) udelil prezident Putin aj vyznamenania.
Štvrtý november je nový sviatok: Deň zjednotenia. Mnohí ešte ani nevedia, že sa spája s dvomi menami Martosovho súsošia na Červenom námestí, keď knieža Požarskij a mešťan Minin zjednotili ľudí rôznych sociálnych vrstiev za slobodu vlasti proti vonkajšiemu nepriateľovi. Páči sa mi tento návrat do histórie, páči sa mi myšlienka zjednotenia. Nič tak Rusi (a čože by iba Rusi!), všetci potrebujeme pocit niekam patriť bez ohľadu na rôznorodosť politických či náboženských vyznaní.

E. FARKAŠOVÁ: Aké boli vaše dojmy z tohto podujatia?

E. KOLLÁROVA: Prekvapila ma kvalita a presnosť organizácie celého pobytu, teda nielen tej milej a krásnej kremeľskej slávnosti. Všetko bolo dokonale premyslené, pracovníci ministerstva zahraničných vecí, ktorí nás vítali aj odprevádzali a vlastne prejavovali starostlivosť o celý náš pobyt, či už v podobe kultúrnych informácií alebo vždy pripravených taxíkov a autobusov, ktoré sme mali k dispozícii. Konstantjn Kolpakov, ktorý ma sprevádzal, mladý diplomat, prejavil takú rozhľadenosť v oblasti kultúry, histórie i etnografie Ruska, že vari nebolo otázky, na ktorú by nedokázal odpovedať. Čo ma ešte zaujalo, bola hrdosť na univerzitu, ktorú len nedávno opustil. Hovoril o Kazani a pedagógoch s takou úctou a vďakou, že som si v duchu stále kládla otázku, či sa takto zapisuje aj naša UMB do sŕdc našich poslucháčov. Veľmi by som si to želala. Bolo to pre mňa – ako vysokoškolského pedagóga – neobyčajne motivujúce stretnutie.

Vrátim sa však do Georgijevskej, nádhernej, históriou dýchajúcej sály. Už pätnásť minút pred otvorením podujatia a vstúpením prezidenta bola sála zaplnená. Poslední sme si za určené stoly sadli my siedmi. Museli nás inštruovať, ako a kde sa máme pri preberaní uznania z rúk prezidenta postaviť, ako pózovať fotografom a pod. Sedela som pri stole s grófom Šeremetievom, prezidentom Spoločnosti Rusov žijúcich za hranicami vlasti. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé, pretože práve Argunovov portrét jeho praprababky grófky Šeremetievovovej (bývalej skvelej nevoľníckej herečky ŽemČugovej-Perlovej) je predmetom záujmu mojich poslucháčov. Vždy sa pristavíme pri Argunovovi – otcovi a jeho Neznámej sedliačke a Argunovovi synovi a jeho grófke. O grófovi Seremetievovi som už predtým veľa čítala, bolo milé ho počúvať a potom mu povedať o pripravovanom kongrese vo Varne, kde ho očakávame. Gróf žije v Paríži, ale raz mesačne je určite v Rusku, ako nezabudol zdôrazniť, a na túto slávnosť priniesol súbor interpretujúci ruské romance, zložený z Francúzov ruského pôvodu, ktorí si zachovali materinskú reč, nielen v nej spievajú, ale veľmi slušne aj komunikujú.

Pri našom stole bolo ešte pár známych ľudí z oblasti ruskej kultúry, ale keďže zrejme boli vychýrení gurmáni a jedálny lístok bol viac ako zaujímavý, venovali sa väčšmi kultúre stolovania ako kulturologickej komunikácii. Zaujal ma koncert: pianista si vybral Stravinského, operná speváčka Čajkovského, mužský barytón rozozvučal Lermontova a jeho Vychožu odin ja na dorogu. V tých vysokých klenbách a svietivom zlate tóny známych melódií dojímali ešte o čosi viac. Sledovala som prezidenta, vážim si jeho činy a bola som zvedavá na to, aký je „zblízka“.

Mal veľmi dobrý hutný prejav, srdečné, ľudské, neformálne vyznamenávanie, sprevádzané vždy iným, originálnym gratulačným slovom, páčila sa mi aj kytica, prežila cestu domov. Neskôr si prisadol k stolu, veľmi trpezlivo znášal obklopenie tými, ktorí nemali šťastie byť mu v sále tak blízko. Pýtal sa so záujmom, počúval so záujmom. Podpisoval s úsmevom, dokonca, zdalo sa mi, že mu neprekážal ani húf novinárov a fotografov. Neoháňal sa pred nimi ako pred húfom dotieravých múch. Bol veľmi príjemný, prirodzený celé dve hodiny, pokiaľ trvalo stretnutie. Keď odišiel nasledovaný spomínaným húfom, zostal darček, erudovaný sprievodca pre malé skupinky po výtvarnej a architektonickej kráse. Len tak mimochodom poznamenávam, že muzeálnemu oddeleniu Šéfuje Gagarinova dcéra. Našu skupinku tvorili starí známi: Liu Li Ming – čínsky profesor, anglický filológ Andrew Jamesom, bulharská rusistka Iliana Vladova, na ktorej pleciach organizačne bude položený budúci kongres rusistov vo Varne a ja. Mali sme dosť času, prechádzali sme zákutiami Alexandrovskej, Andrejevskej a i. sál a nechcelo sa nám odísť. Všetko bolo zaujímavé. Aj toto bol starostlivo premyslený moment. Samozrejme, že som tu nebola prvýkrát, ale vždy to bol beh na diaľku s takým množstvom záujemcov, že ani zďaleka to nebol taký pozoruhodný kultúrny zážitok ako teraz.

Ten krásny deň – 4. november som zakončila nočným filmom: Unavení slnkom N. Michalkova. Pozoruhodná dramaturgia na 1. ruskom programe – na Deň zjednotenia. Ten film robí s divákom divy, videla som ho x-krát a vždy zasiahne ináč.

E. FARKAŠOVÁ: Predpokladám, že ste mali aspoň krátky Čas aj na prechádzky po Moskve, ktorá máte tak rada. Čím žije dnes toto mesto? Aké zážitky, dojmy ste si z neho tentoraz priniesli?

E. KOLLÁROVA: Pred odletom ma navštívila moja doktorandka, ktorá už dlhšie žije v Moskve, dokonale ju pozná a ten záver mi pripravila skutočne premyslene. Čo som si však odnášala ako radostný pocit, bol záujem mladých o umeleckú kultúru. V ten večer 5. novembra už chladná Moskva sa mi predstavila dlhými radmi pred Múzeom výtvarných umení A. S.Puškina, ktoré založil profesor Cvetajev – otec poetky, teraz tam bol vystavovaný dar Baryšnikova Moskve: akvarely Vološina. Rad bol veľmi dlhý, neboli sme dosť trpezliví, radšej sme nakukli k prázdnejšiemu Ceretelimu. Nepáči samí „ceretelizácia“ Moskvy, a predsa som s úľubou postala pred jeho Achmatovovou a Cvetajevovou v zaujímavej kompozícii s Blokom. Vôbec ma nezaujal Putin ako džudista, myslím, že ani prezidentovi sa táto monumentálne falošná póza nepáči. Čo ma však najviac potešilo a prekvapilo, bola preplnená Manéž: bol tam súborný Rodčenko – so známymi fotografiami Majakovského, Lili Brík, s výpovedným portrétom pionierskeho trubača, či Rodčenkova mama s intelektuálnym cvikrom a sedliackou šatkou a potom tie zaujímavé veľké schodištia s osamelým malým človiečikom a padajúce balkóny s objavnou rodčenkovskou optikou i poetikou.

Toto Rusko, napriek stálej existencii „nových russkich“ zbohatlíkov a polovzdelancov je stále moje Rusko. Stále sa mi chce o ňom rozprávať.

Kontakt

Prof. PhDr. Eva Kollárová, PhD.

  +421 907 858 020
  kollarova@orava.sk
  eva.kollarova@ku.sk
Back to top
Close Offcanvas Sidebar